História vína

Dôkaz o pestovaní viniča a výrobe vína na našom území pochádza z 7. – 6. storočia p. n. l. Na vrchu Molpír pri Smoleniciach sa nachádzalo hradisko kalenderberskej kultúry, ktoré bolo v rokoch 1963 – 1972 systematicky skúmané slovenskou akadémiou vied, najmä archeológmi Mikulášom Dušekom a Siegrid Dušekovou. Z týchto rokov pochádza zatiaľ najstarší nález – sedem vinohradníckych nožov a hlinená nádoba na víno. Teda prvými výrobcami vína na našom území boli Kelti. Po nich prišli na naše územie Rimania a v tomto období sa začína na našom území pestovať vinič intenzívnejšie. Slovania pokračujú v pestovaní hrozna a výrobe vína po príchode do Karpatskej kotliny na základe keltských no najmä rímskych tradícií. 

 

V gréckych prameňoch sa zachovala správa z obdobia slovansko – avarských vojen. Bulharský cár Krum dal údajne vyklčovať všetky vinohrady po tom, ako vypočúval zajatých avarských bojovníkov, ktorí mu objasňovali príčiny smrti avarského panovníka. Vinu pripisovali aj opilstvu, ktoré spôsobilo skazu. 

 

Z obdobia Veľkomoravskej ríše sú zachované 3 staroslovienske modlidby – modlidba pri sadení vinohradu, pri oberaní hrozna a modlidba nad kvasiacim muštom. Z obdobia okolo 9. – 11. storočia sú zachované mnohé listinné dôkazy o intenzívnom pestovaní viniča a výrobe vína. 

 

V rokoch 1241 – 1242 došlo k ničivému vpádu Tatárov na naše územie, ktorí zničili väčšinu vinohradov. Po príchode kolonizátorov – Nemcov na západe a Talianov na území dnešnej Tokajskej oblasti sa pestovanie viniča rýchlo obnovovalo. Už v tomto čase mala Bratislava pevné postavenie v obchode s vínom vďaka dunajskej obchodnej ceste. Zachovali sa mnohé zápisy. V oblasti Malých Karpát sa vinič málokedy oberal skôr ako v polovici októbra. 90 % produkcie tvorili zmesi bielych vín. Táto tradícia vznikla na základe platenia desiatkov, deviatkov alebo hôrneho z produkcie od pestovateľov mestám a zemepánom, ktorí takto dostávali malé množstvá muštu alebo hrozna rôznych odrôd a pôvodu, ktoré boli vlastne nútení sceľovať s inými. Veľmi silné postavenie mal rod Fuggerovcov z Augsburgu, ktorí spoločne s Thurzovcami vybudovali na hrade Červený Kameň pivnice na výrobu a skladovanie a výrobu vína. 

 

Z 18. storočia pochádzajú záznamy o výrobe vín dezertných, dokonca vín vermútového typu. Rýchlym lisovaním modrých hroziem vznikalo obľúbené ryšavé víno (šiler). V Bratislave a v jej okolí v Rači, Vajnoroch, vo svätom Jure a grinave sa vyrábali vysoko cenené samotokové vína. Pôvodne sa dorábali z rýchlo dozrievajúcej odrody, ktorú všestranný vzdelanec Matej Bel (1684 – 1749) nazval viridula. Počas dlhej a slnečnej jesene sa na strapcoch utvorilo veľké množstvo suchých hrozienok, z ktorých sa dorábali tieto vína, ktoré sa v tom čase nechávali 3 – 4 roky zrieť. 

 

V 19. stročí sa výroba koncentruje najmä v Bratislave. V roku 1825 je postavená prvá fabrika na výrobu šumivých vín mimo územia francúzska napoleónskym vojakom J. E. Hubertom, ktorá bola presťahovaná v 70. rokoch do Serede. V roku 1824 dostáva Trnavský obchodník s vínom Anton Walz zakázku na dodávky červeného vína pre uhorskú armádu. V jeho pivniciach sa nachádzal sud s objemom 114 tisíc litrov. Viedlo naň 32 schodov a na jeho vrchu bola plošina pre šesť tancujúcich párov. Začiatok 20. storočia nebol pre vinohradníctvo priaznivý. Celú európu postihli kruté mrazy, fyloxéra a hubové choroby, ktoré zničili 99,7 % európskych vinohradov. V medzivojnovom období odoláva naše víno tlaku zahraničných sladkých vín. V roku 1948 dochádza k násilnému združstevňovaniu a kolektivizácií. V 50. až 60. rokoch dochádza k zdvojnásobeniu plochy viníc mnohokrát málo vhodným spôsobom a budovaniu obrovských spracovateľských kapacít v štátnych podnikoch. Veľmi vysoké sústredenie na kvantitu a takmer úplný odklon od kvality zapríčiňuje mnohé dnešné problémy slovenského vinohradníctva a vinárstva.